Tento týždeň sa asi nič horšie ani nemohlo stať. Zmizol nám kocúr. Naše deti to nesú naozaj tragicky. Každé ráno prechádzajú dvor, dokonca vytlačili plagáty s Miňinou fotkou, rozniesli ich po dedine, prezreli okolité ulice, no Miňa nikde. Každý večer máme doma slzavé údolie, Oli v noci zo sna vykrikuje na Miňu a ráno opäť prehľadáva dvor, či náhodou nie je niekde ukrytá. Teda ukrytý, lebo je to predsa len kocúr. Už si prezrel aj záznam z kamery, no neobjavil žiadne stopy, ktoré by ho k Mini priviedli. Hľadala maminka, babka a aj susedia. Moja drahá navrhla, že ak sa Miňa nevráti, môžu si zaobstarať novú mačku. To ale spustilo ďalšiu vlnu ľútosti, lebo žiadna iná nebude ako Miňa!
Nepomohla nám ani pani poštárka, ktorá deťom povedala, že ju možno zobral jastrab, lebo teraz ich tu lieta veľa, alebo líška. No my veríme, že sa Miňa vráti. Možno si len kocúrik odbehol za nejakou mačacou frajerkou... Podobne sme si poplakali, keď našli pred rokom zrazené mačiatko. Odniesli ho k zverolekárovi, no ten ho už nevedel zachrániť. Na našom dvore má krížik, ktorý vyrobil Oli.
Život nie sú iba vírusy. Teda tu na dedine :)
Tak AHOJ BARDEJOV! MOJA NÁRUČ JE STÁLE OTVORENÁ NOVÝM ZÁŽITKOM. Vyzerá to tak, že ich tu bude viac, ako som si myslel :)
コメント