Ako som na Východ za šťastím išiel /pliaga je už aj u nás/

Aby bolo hneď z úvodu jasné, nie u nás doma. Ale u nás na dedine! Včera som si všimol na sociálnej sieti, ako sa spoluobčania rozhorčovali nad tým, ako k nám jeden náš spoluobyvateľ doniesol zlý vírus. A šťastie má, že nie je z osady. Inak by už asi horeli ohne. No aj tak sa všetci dali do pátrania, kto to je. Od prvých informácií, že ide o muža sa to neskôr dostalo ku konkrétnemu menu.  A hneď aj začali, že by ho mala zavrieť polícia, lebo určite chodil po dedine a všetko nakazil a určite nesedel doma a všetko by mali nechať vydezinfikovať! Nuž, ešte že nebol z osady. V štyridsiatych rokoch minulého storočia sa spoluobyvatelia vysporiadali s jednou minoritou a toto by bola príležitosť, vysporiadať sa s tou druhou. Našťastie tomu tak zatiaľ nie je. Aj keď vo vzduchu to visí. Lebo kto iný by doniesol nákazu?

Nie je to tak dávno, čo som mojim deťom hovoril, že sme v takej riti, že sem ani ten vírus nepríde. A už je tu!

Nič to preto. My si aj tak žijeme vo svojom a po svojom. Prešli sme okolité lesy, lúky a pri potoku sme objavili bobriu priehradu. Cez Veľkú noc som zobral deti na prechádzku a Dorotka mala od toľkého chodenia až svalovicu na zadku. Prešli sme lesmi asi dvanásť kilometrov. Potom sedela pred telkou a nepohla sa celý deň. Na čerstvom vzduchu snáď chytíme iba tú svalovicu :)

Tak AHOJ BARDEJOV! MOJA NÁRUČ JE STÁLE OTVORENÁ NOVÝM ZÁŽITKOM. Vyzerá to tak, že ich tu bude viac, ako som si myslel :)