Zaskočil ma email, ktorý som dostal. Z košického štúdia RTVS ma pozývali na Vianočný koncert. Keďže som trošku nespoločenský, veľmi sa mi tam nechcelo. Ale povedal som si, pozvali ma, tak idem! A šiel som...
Dokonca som si to tam aj svojim spôsobom užíval. Aj keď zo začiatku som tam tak sedel a rozmýšľaľ, čo tam vôbec robím.
Po koncerte ma pozvali dokonca i na čašu vína. Sedel som si pekne v strede miestnosti, teda na jej konci ale v strede. Tak aby som mal prehľad o všetkom :) Moja drahá šla po nejaké občerstvenie a ja som sedel, popíjal vodu a čakal. Zrazu sa ku mne niekto približoval a dokonca mi mával. Ani nie tak niekto, ako žena. Hovorím si, kto to je? Čo odomňa chce? Asi si ma s nieky musela spliesť...
A tak som sa pozrel akože mimo. No ani to ju neodradilo. Stale sa približovala. Po chvíľke mi došlo, že to bola dramaturgička. Odľahlo mi. Lebo už som sa fakt začal báť, čo sa deje.
Podobnú skúsenosť som mal nedávno. Stojím si na zastávke a čakám na autobus a zrazu sa na mňa usmieva dievčina. Dokonca sa pozdraví a vyzerá, že čaká nejaku rekaciu a že by sme sa dokonca mali o čomsi porozprávať. Ale ja naozaj netuším, kto to je! A ona zase vyzerá, že si je istá, že ma pozná. Tak sa tvárim, že tam nie som... Našťastie nastúpila do autobusu a ja som si mohol ďalej kľudne stáť a čakať na ten svoj.
Áno, nepamätám si veľmi ľudí, zabúdam mená. A takéto príhody ma sprevádzajú celý môj život. Takže keby sme sa nabudúce stretli a ja sa neprihovorím, nie je to pre to, že by som bol namylsený. Skôr je to pre to, že práve rozmýšľam, prečo sa na mňa tak pozeráte.
Inak v tom divadle v tých červených nohaviciach som bol vraj fakt neprehliadnuteľný. Asi si ma všímali viacerí...
Tak AHOJ BARDEJOV! MOJA NÁRUČ JE STÁLE OTVORENÁ NOVÝM ZÁŽITKOM. Vyzerá to tak, že ich tu bude viac, ako som myslel :)