Dnes ma ako prvá prekvapila táto skulptúra:
Zjavne si na priečelí domu, okolo ktorého chodím takmer tri mesiace hovie už pekne dlho. Ale až dnes ráno som zdvihol hlavu a pozrel hore. Neviem, či to bolo tým, že bolo šesť ráno a ja som cupital do obchodu kúpiť si hipsterský biely jogurt, aby som sa akože stravoval zdravo, alebo tým, že hlásili daždivé počasie a ja som hľadal mraky, alebo tým, že som rozmýšľal nad argumentmi, ktoré použijem na dnešnom vypočutí pred komisiu AVF. Každopádne tie váhy v ruke mohli veštiť viacero vecí.
Po raňajkách som zamieril na stretnutie s producentom, aby sme doladili taktiku prezentácie. Na moje prekvapenie, v kaviarni, kde sme sa stretli nemali ani kávu, ani čaj. A tak sme dali citronádu, pokecali a vybrali sa na AVF. I počkali sme svoj čas a odprezentovali projekt. Producent sa tešil, lebo že má z toho dobrý pocit. Ja som nemal nijaký. Nejak neviem odhadnúť tie momenty, či zaujmem, alebo nie. Teda téma zjavne zaujala, ale či bude aj podporená... to odhadnúť neviem. No keď má dobrý pocit on, tak aj ja už mám. Nebudem to kaziť!
Čakal ma taký flákací deň, lebo iné na práci som okrem prezentácie nemal. Teda, dohodol som si ešte jeden projekt, pri ktorom budem tráviť čas i z rodinou, i čo to pocestujeme, i ma to nebude takmer nič stáť. Teda iba môj čas. A časom možno i zarobíme na tom... ktovie!
Nuž a potom som už len tak chodil našou najhlavnejšou dedinou, posedával na slniečku a kochal sa. Ako sa tak kochám pri Dunaji, zastavili sa pri mne dve dámy a americkou angličtinou na mňa prehovorili, že či im rozumiem. Pozval ich na Slovensko synovec, šiel na pracovné stretnutie a staršie dámy sa mu nevedeli dovolať. Vyskúšal som teda zavolať z môjho telefónu, no neúspešne. Ale mne to aspoň zvonilo. Potom sme prišli na to, že si uložili číslo nesprávne. Opravili sme formát a skúšali opäť telefonovať. Ale bez odozvy. A tak sme trošku podebatili. Nakoniec som im vysvetlil, že aj SMS môžu skúsiť poslať. Veľmi ich prekvapilo, že tam s nimi sedím a nikam sa neponáhľam. Dostali odpoveď a veľmi sa tešili. Až tak, že mi jedna z nich povedala, že som asi anjel. A ak nie anjel, tak minimálne som svätý. A že im nikto neuverí, keď to budú doma rozprávať. Pokúšal som sa ich ubezpečiť, že anjel nie som a svätý už tobôž nie. Popriali sme si pekný deň a každý sme šli svojou cestou.
I takéto veci sa mi na mojich cestách stávajú...
...že som si to čudo na budove nevšímol skôr...
Tak AHOJ BARDEJOV! MOJA NÁRUČ JE STÁLE OTVORENÁ NOVÝM ZÁŽITKOM. Vyzerá to tak, že ich tu bude viac, ako som myslel :)