Prvý krát, vo svojej kariére som sa nechal nahovoriť, aby som nakástoval ľudí do televízneho projektu. Znamená to pre mňa veľa cestovania, veľa nakrúcania, veľa rozprávania sa. No proste veľa, veľa! Hneď ako prvú cestu som si vylosoval do Pohorelej. Zastavil som sa cestou pri prameni Hrona. Chodieval som okolo mnoho krát, ale nikdy som sa nezastavil. A keďže po dlhej ceste trošku oddychu nezaškodí, urobil som si prestávočku. Ako sa hovorí, je to miesto, kde aj Hron dokážete prešťať z jedného brehu na druhý. Tak teda naozaj je to tak :)
V Pohorelskej Maši som ako malý chlapček chodil do škôlky. Cestou v autobuse každé ráno sme s bratom spievali. Nebolo treba ani rádio. Veselo nám bolo. Takto teraz vyzerá miesto, kam som chodil do škôlky:
Namiesto škôlky je to stacionár pre dôchodcov. Hold, časy sa menia a obyvateľstvo starne...
Oproti škôlke bola fabrika, kde robila moja mama. Strojsmalt Pohorelá. Na svoje dobré časy tu už asi ani nespomínajú. Areál je spustnutý, haly prázdne, všetko chátra.
A toto miesto mi tiež utkvelo v pamäti. Ani nie pre to, že tam robil tato. Skôr pre to, že tu, pod mostom sa môj brat topil. Ako malé deti sme boli s tatom v práci. Veľa si z toho nepamätám. Iba, že sme sa hrali na dvore. A zrazu iba viem, že tato skákal z mosta do Hrona a vyťahoval môjho brata. Potom sme tam sedeli zabalený v uterákoch.
Čo všetko sa vynorý z pamäte pri jednom pracovnom výlete...
Tak AHOJ BARDEJOV! MOJA NÁRUČ JE STÁLE OTVORENÁ NOVÝM ZÁŽITKOM. Vyzerá to tak, že ich tu bude viac, ako som myslel :)