Zima nás síce ešte neopustila, ale kvalita snehu už na moje obľúbené aktivity nie je dostatočná. Cez deň máme už niekedy aj plusové teploty, slniečko krásne svieti, moje telo ovplyvnené alergiou cíti, že jar je už za dverami, sneh sa pomaly topí. V noci nám ale pekne krásne všetko zamŕza a ráno je všade ľad. Čiže lyžovačka už len na naozaj dobre upravených svahoch a keďže aj Oli má podobné problémy s jarou ako ja, namiesto školy je častejšie doma, lebo najskôr nejaké veci na pľúcach, teraz zapálené stredné ucho a kto vie, čo nás ešte čaká... Bežky nehrozia, lebo stopa je už nanič. A po ľade sa mi ozaj nechce drať sklznice. A keďže moja drahá momentálne behá s deťmi po doktoroch, ja som doma. Mal som mať nejaké točenia, ale nakoniec sa nič nerealizuje. Keďže nič nerobím, ani nič nezarábam a tak hľadám alternatívy na vyplnenie môjho času, aby som len tak nesvysedával ... Už ma to fakt nebaví, lebo dostať sa od nás niekam bez auta, to je fakt na dlho. Pritom od mesta bývam len desať kilometrov. No autobus našim smerom často nechodí. Nie sme žiadna lukratívna lokalita :) Keďže slniečko pekne roztopilo aj naše cesty a takto prírodne ich po niekoľkých týždňoch upravilo, napadlo mi, že si dám prvý tohoročný cyklotréning. Lebo čo už iné? Poznám tu len veľmi málo ľudí a tí normálne chodia do práce, čiže cez deň nič... A ja som to už doma naozaj nezvládal. Nie som ten tip, čo má rád nič nerobenie. Tak som na seba hodil zimné veci na bicykel, dofúkal pneumatiky a vybral sa na cestu.
Najjednoduchšia trasa od nás je na hranicu pri Becherove. Je to stále po ceste, čiže dobre upravené. Po pár záberoch som cítil, že zima bola dlhá. Nečakal som teda žiaden veľký výkon. Stačilo by, keby som to dal až na hranicu. V Becherove som sa rozhodol, že to dám cez dedinu, lebo po hlavnej to bolo stále hore a dolu kopcom a ja som už pomaly mal dosť. Posledné stúpanie mi skomplikoval nákladiak. Musel som zastať a z nuly to rozbehnúť po ľade asi tak tristo metrov. Zadné koleso mi pri každom zábere uskakovalo, no nejako som to udržal. Keď som opúšťal dedinu, mal som pred sebou ešte tri kiláky do kopca. Zaťal som zuby a nejako som sa na tú hranicu dostal. Odtiaľ to bolo už len dole kopcom. Teda zväčša. Už nič náročné. Šiel som opatrne, lebo krajnice cesty boli naozaj zamrznuté a v zákrutách som mal pocit, že skončím mimo cesty. Veľmi ma prekvapilo, keď som doma pozrel na tacháč a zistil som, že som to dal pod hodinku. To som nečakal. Takto na prvý krát! Nuž, mám za sebou prvé tohoročne kilometre na bicykli. Asi ho budem prevetrávať častejšie, keď už z bežiek asi nič nebude túto zimu.
PS:
Dnes v noci nám pekne nasnežilo. Vypadá to tak, že ani tie bežky túto zimnu ešte neodkladám :)
Tak AHOJ BARDEJOV! MOJA NÁRUČ JE STÁLE OTVORENÁ NOVÝM ZÁŽITKOM. Vyzerá to tak, že ich tu bude viac, ako som myslel :)