Už so spomínal, že túto zimu ma očarilo bežkovanie. A keďže chodiť stále po jednej trase je nuda, so švagrom sme sa vybrali k Červenému Kláštoru, že si zabežkujeme popri Dunajci. Zavolal som teda, či sa tam oplatí, či je stopa, či je sneh. No a druhý deň sme vyrazili. U nás, v mojom bejs kempe, bola riadna hmla. No neodradilo ma to. Predpoveď pre Červený Kláštor bola slnečno, takmer 8 stupňov. Aká paráda! Cestou tam nás sprevádzalo rôzne počasie. Začalo to hmlou u nás, pokračovalo dažďom, za kopcom opäť hmla, za druhým svietilo slnko,... Proste čo kopec, to iné počasie. Aj tesne pred našim cieľom nám ešte stierače takmer nestačili, toľko vody sa z neba valilo, no keď sme tátoša zaparkovali a vystúpili, bolo príjemne slnečno a teplúčko. Teda na toto ročné obdobie. Obliekli sme sa, zobrali bežky a hybaj na stopu. No tá bola pekne zamrznutá! Ešte že ma uisťovali, že je upravené a super udržiavaná. Keď už sme boli takto z domova, došlo na to, čo teraz? No a nič lepšie, ako urobiť si výlet na Tri korunky nás nenapadlo. Ja som tam ešte nebol a v zime som zvyčajne na túry nechodil. Ale všetko je raz po prvý krát. A tak sme prekročili rieku, hranicu a poľskou stranou hybaj ho hore na kopec. Pomaly sa odkrýval z oparu a hore to vyzeralo naozaj krásne. Pri prvej tabuli písali, že na vrchol to je tak dve hodiny. Nasadil som teda svoje pohodové tempo. S jednou zastávkou na občerstvenie sme to na vrchol dali za hoďku a tri minúty čistého času. Stálo to za to! Veď aha totok sme videli:
Tam vzadu, v tom blyštiacom sa slnku sú Vysokée Tatry. Keby niekto neodčítal... Predsa len, fotil som mobilom...ale celkom dobre sa s tým svetlom vysporiadal...
Pekne sme si urobili pikniček, oddýchli sme, nabrali sily a čakala nás cesta dole. Na vrchole bolo krásne teplúčko, zem voňala a príroda sa začala prebúdzať. Aj snehu tu bolo o poznanie menej, ako v mojom bejs kempe. Veľmi nás to nadol nelákalo. A hlavne, nebolo sa kam ponáhľať!
Dole sme to zbehli rovnako rýchlo, ako sme to vybehli nahor. Od nášho auta hore a späť k nášmu autu to trvalo tie dve hodiny, ktoré písali na tabuli, že nám to bude trvať hore. Tak časový limit sme splnili, aj keď po svojom. Švagor sa smial, že takto rýchlo to ešte nevybehol. Ja som pritom dal len také zimné oddychové tempo. Som sa veľmi neponáhľal...
To môžem aj dokázať, lebo i fotiť som si okolité krásy stíhal. Pri zostupe sme si všimli, že niekedy po nás sa dolinou prehnala aj malá lavína. Trošku nám zapratala cestu, ale nebolo to nič náročné. Na okolitých svahoch nebolo veľa snehu, takže žiadna dráma.
I spoločensky som sa snažil byť, aj keď mi to veľmi nešlo. No ale čo už. Ja mám rád svoj kľud a to mi stačí. Takže taká rýchla a tichá túra to bola :)
Tak AHOJ BARDEJOV! MOJA NÁRUČ JE STÁLE OTVORENÁ NOVÝM ZÁŽITKOM. Vyzerá to tak, že ich tu bude viac, ako som myslel :)