Takú príjemnú cestu domov, ako práve teraz som nezažil už dlho. A nie je to preto, že moje deti mi volali, aby som sa už vrátil a pokojne na ne vraj môžem aj kričať. Len nech som už doma. Radosť mi neurobilo ani to, že som konečne dokončil štyri relácie a vôbec som pri tom nemusel zabiť strihača. A veru nebolo od toho ďaleko. Dokonca ani zaplatenie honoráru za film mi nevyčarilo úsmev a dobrú náladu. Ani to, že v pondelok konečne dotočím posledný film zo série kultúrne dedičstvo. Dôvod mojej radosti sa síce spája s filmom, ale nie s mojou prácou. Po roku sa mi podarilo, aby naša Bašta bola zapojená do programu KINEDOK.
Pôjde o šestnásť premietaní v priebehu tohoto roka. Na niektoré dokonca prídu samotní autori. Jediné, čo ešte musím, je doladiť detaily so šéfikom. A moja radosť z tohto úspechu je taká veľká, že by som ochotne zaplatil aj vstupný poplatok do programu, keby to mala byť nejaká prekážka. Film mám rád. A dokumentárny dokonca najradšej. Aj keď filmy nedelím podľa žánrov, ale podľa toho, či sú dobré alebo nie. Ja mám kritéria veľmi jednoduché. No zmestiť sa do nich je náročné :) A tak mi teda cestu vo vlaku spríjemňuje správa, že sa spoločne s našou Baštou do programu môžeme zapojiť. Teším sa na všetkých, ktorí na premietania zavítajú do našej, možno už aj vizuálne vynovenej Bašty. Lebo program robíme už dávno atraktívny.