V projekte kultúrne dedičstvo ma okrem troch krátkych filmov čaká aj práca fotografa na niekoľkých objektoch, ktoré sa z grantov EHP rekonštruovali. Ako prvý fotovýlet som si zvolil fotenie drevených kostolíkov na cyklotrase IKON. Toto je jediná moja práca mimo Košíc. Ostatné pamiatky sú tam. A tak som si povedal, že keď už fotím cyklocestu, tak vezmem aj Olivera, aby som na tomto fotovýlete nebol sám. Tešil sa, že si vezme babkin nový bicykel, s odpruženou vydlou. On taký zatiaľ nemá:) Keď som večer pozrel cestu k prvému objektu, trošku ma zamrazilo. Vzdialenosť cca 130 kilometrov a čas dojazdu niečo viac ako tri hodiny! Rozmýšľal som, kam to vlastne ideme? Nechcelo sa mi veriť, že pôjdeme tak dlho. Ale pre istotu som začal nakladať auto o siedmej ráno. Predsa len sme boli dohodnutý na desiatu hodinu. Oliverovi som kúpil vo Svidníku raňajky a potom sa môj cestovný partner za Domašou odmlčal. zmohla ho únava a až do Topole si pospal. Na moje prekvapenie sme tam dorazili naozaj po takmer troch hodinách. Ale keď som sledoval cestu, ani som sa nečudoval. Krásne malé cestičky cez kopce. S bicyklami na streche, som sa ani veľmi neponáhľal. V Topoli sme sa zdržali takmer dve hodiny. Fotili sme tam drevený kostolík a starý židovský cintorín. Naša ďalšia zastávka mal byť kostolík v obci Šmigovec. Keďže v Topoli som nikde nechytil signál, ani som sa nevedel dohodnúť na sprístupnení kostolíka. Ale aj napriek tomu sme sa vybrali na cestu. Do Šmigovca mi to ukázalo necelých 60 KM, ale cca hodinu jazdy autom. Cestou, keď som narazil na mobilný signál, som dohodol, aby nás tam čakali. Kostolík sme našli rýchlo. Všetky pamiatky na tejto cyklotrase boli veľmi pekne značené, takže naozaj sa nestane, že by ich ktokoľvek mohol prehliadnuť. Teda, iba ak by mal zavreté oči :)
Oli si tu poprezeral knihy písané hlaholikou a trošku sa snažil v nich aj čítať. Po nafotení sme sa vybrali do Hrabovej Roztoky. Dedinka nie je so Šmigovca ďaleko. nahováral som Oliho, aby sme tam šli na bicykloch, ale nepresvedčil som ho. Bolo to hore kopcom :) A tak sme nasadli do auta a tých niekoľko málo kilometrov sme sa odviezli. Nasledovali nás dvaja cykloturisti, ktorí boli radi, že sme tam, lebo cerkvy boli tým pádom otvorené a aj oni sa mohli pozrieť dovnútra. V Hrabovej Roztoke som sa trošku na Olim pobavil. Pani starostka sem tam zatiahla po rusnácky a Oli má taký dar, že začne s každým rozprávať prízvukom, akým hovorí on. Nuž a tu začal po rusnácky. Trochu mu to nešlo z úst, lebo všetko bolo tvrdo, ale skúšal to :) Oli hľadal netopiera, ktorý sa v drevenom kostolíku zabýval, ale nemal to šťastie. Predsa len sme tam boli okolo druhej...
Z Hrabovej Roztoky nasledovala cesta do Ruskej Bystrej. Dedinka cez kopec, ale my sme to museli obísť pekne naokolo. Cesta nepustí. A tak nás čakalo ďalších takmer 20 kilometrov. Nuž ale v aute. Signál som opäť lovil po ceste. Odnavigovali ma, aby som si cestou vyzdvihol kľúče od cerkvy a zašiel za starostovou ženou. Tá na nás dávala pozor.
Nača posledná zastávka bola Inoviec. Hodil som to do navigačky a hybaj ho po najrýchlejšej ceste. Po chvíľke jazdy som začal pochybovať, či sme sa vybrali správne. Cesta sa zmenila na prašnú, poľnú a hlavne deravú! Ale navigačka mi hovorila, aby som smelo pokračoval ďalších sedem kilometrov. Keď som zbadal miestnych, ako kráčajú tou cestou, tak som sa pristavil a pre istoru som sa opýtal, či ma naozaj dovedie na správne miesto. Uistili ma, že keď pôjdem stále rovno, dorazíme do cieľa. Nuž, tak som sa vybral. Rovno! Navigačka mi vybrala cestu, po ktorej sa už len zváža drevo z okolitých lesov. Ale dali sme to. Nakoniec sme sa dostali aj na starú, miestami prepadnutú asfaltku. Keď sme prichádzali do dediny, už z diaľky na nás pozeral posledný kostolík. Nafotili sme ho a čakala nás už len cesta domov. Ďalších cca 130 kilometorv. Keď som zrátal, koľko sme prešli na ceste medzi našimi jednotlivými zastávkami, vyšlo mi niečo viac ako 100 kilometorv. Pekná cyklotrasa. A s naozaj malebnými prevýšeniami. Naozaj obdivujem tých, čo to celé dajú. Teda na jeden krát. Lebo rozdeliť sa to dá.
Cestou domov sme si urobili odbočku do Prešova. Olimu som sľúbil, že mu kúpim nugetky v mekáči. Zaslúžil si ich za pomoc a aj za to, že pekne všetko vydržal. Takmer 12 hodín sme na tejto pracovnej fotoceste strávili. Ale výlet to bol pekný! Oli v aute zaspal s myslel som, že ho len prenesiem doma do postele a bude v spánku pokračovať. No keď som zaparkoval ožil a hneď chcel každému porozprávať, čo všetko zažil. Do postele sa mi ho podarilo dostať pred jedenástou... To už som bol mŕtvý ja a tešil som sa na perinu :)