Ako som už písal, podarilo sa mi dostať k projektu, ktorý mapuje rekonštrukciu kultúrnych pamiatok. Oslovila ma na spoluprácu producentka, s ktorou som už niekoľko projektov pripravoval. A keďže sme sa poznali, nechala všetkým voľnosť. Každý z nás mohol pripraviť svoj film podľa svojich predstáv. Tak som sa horlivo pustil do písania scenára a tešil som sa na výsledok. Zbehol som si na obhliadky, porozprával som sa s kompetentnými a potom mi už v písaní nič nebránilo. A keďže voľnosť v spracovaní témy bola garantovaná, nechal som sa pekne uniesť. Pripravil som dva, podľa mňa vydarené scenáre. Hrdý na to, čo sa mi podarilo, som ich rýchlo poslal na schválenie, aby som si mohol všetko pekne včas pripraviť. Nuž ale jedno poobedie som dostal telefonát. Od producentky. Scenáre okrem nej schvaľovala aj teta na ministerstve.
A tu nastal problem. Teta vôbec nemala záujem o to, aby sme robili nejaké autorské filmy, ktoré by hovorili aj niečo viac ako to, že koľko peňazí naše najlepšie ministerstvo kultúry dokázalo zohanť na rekonštrukciu daných pamiatok. Samozrejme tie peniaze poskytli nórske a islandské fondy. No pani na ministerstve má predstavu jasnú. Kto je najlepší? Predsta naše ministerstvo kultúry. Kto to celé platí? Predsa naše ministerstvo kultúry. Kto to celé propaguje? Predsa naše ministerstvo kultúry. A tak sa stalo, že sme dostali zoznam osôb, ktoré budú vo filmovh účinkovať. A samozrejme odborne sa ku všetkému vyjadrovať. V podstate pani z ministerstva nechce ani filmy, ona chce reportáže. A také trochu propagandistické...
Čo už. Tak som sa tešil, že konečne budem môcť nejaký zo svojich scenárov aj realizovať. Posledné dva roky ich iba odkladám do šuflíka, ako sa to niekedy hovorilo. Podobne sme skončili takto pred rokom, keď sme sa zapojili do súťaže o filmy, ktoré by propagovali vedu a zaujímavým spôsobom o ťažkých témach hovorili v jazyku, prístupnom tínedžerom. Aby deti začali študovať aj technické odbory. Nikto asi nečakal, že naše scenáre súťaž vyhrajú. No bol by v tom čert, keby súťaž nevyhral ten, čo ju vyhrať mal! Lebo raz darmo, ani ten najlepší scenár nemusí byť realizovaný. Keď o projekte rozhoduje teta z ministerstva. Asi by som mal dávať väčší pozor, keď sa diktujú podmienky projektov. Nebol by som potom sklamaný. Tak urobím dve reportáže... skúsim ich aspoň pekne obrazovo... snáď to nebude prekážať...ale najskôr musím napísať scenáre, ktoré mi schváli teta z ministerstva. Dúfam, že sa mi to čím skôr podarí...